V neďalekom Vyšnom Kubíne sa 2. februára 1849 narodilo v rodine chudobného zemana tretie dieťa - syn Pavol. Ľudovú školu elementárku vychodil v rodisku, Jasenovej i Leštinách. Bol dobrým žiakom o čom svedčia nie len vysvedčenia, ale aj kniha, "Nový zákon", ktorú dostal od svojho učiteľa Adolfa Medzihradného s týmto venovaním: "Odmena za vyznačení se v pilnosti, mravnosti a učení pri Skoušce školy ev. leštinské dne 22-o Júlia 1860 dobývané. Adolf Medzihradský Pavlovi Országh." A. Medzihradský presviedčal rodičov, aby nadaného chlapca dali ďalej študovať. Országhovci síce malí zemiansky armáles no napriek tomu boli len chudobní vyšnokubínski gazdovia. Pre chudobného mládenca znamenalo maďarské gymnázium možnosť štúdia so štipendiom, ale takmer neodvratne aj pomaďarčenie. Druhou možnosťou bolo nemecké gymnázium napríklad v Kežmarku, kde sa vyučovalo tiež v cudzom jazyku, ale spišskí Nemci boli tolerantní. Nechceli každého prerobiť na svoj obraz. Školu však bolo treba platiť. Pre Országhovcov sa naskytla aj tretia možnosť. Otcov brat Pavol, ktorý bol v Miškovci krajčírom, nemal deti. Pavol sa presťahoval do Miškovca. Býval u strýca, chodil do maďarského gymnázia a za tri roky nebol ani raz pozrieť rodičov a rodnú Oravu. Pôvodne sa predpokladalo, že strýc nemal peniaze na zaplatenie furmanky na takú ďalekú cestu. Avšak súdiac podľa strýcových darov evanjelickej cirkvi v meste, finančná otázka nemohla byť rozhodujúca. Chlapca si pravdepodobne chcel osvojiť. Po jeho náhlej smrti sa Pavol vrátil na Oravu a po prázdninách pokračoval v štúdiu na maďarskom gymnáziu v Kežmarku.V Miškovci už začal s poéziou, písal maďarské i nemecké básne. Po maďarsky hovoril tak dobre, že ho v Kežmarku volali Miškolci fiú - chlapec z Miškovca. Keď chodil do 5. triedy, zomrel maďarský básnik Gregor Czuczor, ktorého viedenská vláda väznila za účasť na protihabsburskéj revolúcii v roku 1848-49. Na uctenie jeho pamiatky vypísal Samovzdelávací krúžok anonymnú súťaž o najlepšiu báseň na Czuczorovu počesť. Súťaž vyhral mladý Országh a bol odmenený dvomi dukátmi. Keď potom doma cez prázdniny hrdý a natešený čítal báseň matke, nedostal pochvalu, pretože matka po maďarsky nevedela. Na to, že sa dnes Slováci môžeme pýšiť Hviezdoslavom, spôsobili dve skutočnosti, ale dnes už nik nemôže povedať, ktorá viac - láska k matke, rodine alebo uvedomovacia práca kubínskych národovcov. Dôležitý je však výsledok - nepoznáme maďarského básnika Országh Pál "Csillagdicséro" alebo podobne. Kežmarského víťaza si všímajú dolnokubínski národovci: štúrovec Janko Matuška, tvorca hymny Nad Tatrou sa blýska, Samuel Novák, Adolf Medzihradský, jeho učiteľ z ľudovej školy v Leštinách, Anton Nádaši, otec spisovateľa Nádašiho - Jégého, Vendelín Bruck a iní,.. Dali mu čítať diela Andreja Sládkoviča, Jána Kollára a diela ostatných predstaviteľov slovenskej literatúry. Samuel. Novák mu Hviezdoslav opisuje takto: "Prišiel som na faru, kde som našiel staršieho pána, pán senior mne ho predstavil, že je to pôvodca nasej hymny, štúrovec Janko Matúška. Vyšli sme hore do poľa nad Matúškovie záhradu, kde sme si sadli ku studničke a ja trasúcimi sa hlasom som začal čítať. Len tak poočku som kukal na Janka Matúšku a keď som videl, ako pokyvuje hlavou, - smelšie som sa pustil do čítania. Iste som bol strachom zelenejší ako ako tá tráva, na ktorej sme sedeli." A tu sa mladého šuhaja ujal Samuel Novák; napísal podpredsedovi Matice slovenskej Viliamovi Paulinymu - Tóthovi, že objavil Študenta, ktorý bude našim veľkým básnikom, aby .vydal jeho básne. 3. septembra 1867 píše Petrovi Makovickému do Ružomberka: "Ešte jedno. Jeden šuhaj, V-to klasnjik v Kežmarku, menom Pavol Országh, zeman z Vyšného Kubína, predtým v Miškolci a teraz v Kežmarku vychovávaný, nesmierne nadaný, jedným slovom 'neobyčajný talent. Duchom svätým pudený, ač k maďarónstvu .vedený, Adolfom medzihradským a mnou upozornený na Slovensko a Slovanstvo. Básni l už krásne po maďarsky a dostal odmenu za maďarskú báseň 2 dukáty. Tých vakácií dal sa do čítania Kollára, Sládkoviča, Hollého a druhých kníh slovenských, tak láskou zahorel k národnosti našej, že cele venovať sa chce Slovensku a ľudu nášmu. šuhaj je 17 ročný a dal sa do básnenia slovensky a vypracoval mnoho, ale mnoho podarených básní, ale tak. Že básnický talent jeho obdivujem Bude to druhý Sládkovi č, alebo prevýši ho. Jeho spisy poslal som nášmu Paulínymu k posúdeniu a uverejneniu. On a my sme na tom, aby sa básne tieto k prebudeniu mládeže a k vzbudeniu národnej hrdosti u mladíka vydali osobitne tlačou. Potrebuje sa na to 100 zlatých a teraz žiada Paulíny len 50 zl. a síce na akcie. Dá sa tlačiť 500 ex. po 30 kŕ., z ktorých potom zaplatí tým, ktorí praenumeruju na to. Brat môj drahý, obetuj, to jest praenumeruj do času na toto niečo - niečo dám ja a Bruck a Nadáši a uvidíš, čo to od šuhaja za práce. To je div, - to som ešte neskúsil, čo ten vie, čo tento šuhaj počítal. Peniaze by sme hneď poslali Paulínymu a osoh venovali hneď martinskému gymnáziu. Paulíny chce spraviť korektúru a tlač obstarať. I z ohľadu tohto mu odpíš." Po maturite; v rokoch 1870-72, navštevoval v Prešove Právnickú akadémiu. Písal ďalej básne s tematikou národa, vlasti a pochopiteľne, primerane veku - o láske. Roku 1871 vydával s Kolomanom Banšelom almanach Napred, ktorý zostavovatelia venujú: "Otcom národa a bojovníkom práva, kŕ tešiteľom povedomia a rozširovateľom národného blaha." V almanachu sú aj ľúbostné básne a "otcovia národa" nie sú spokojní. Vydavateľ a redaktor Orla Andrej Trúchly- Sitniansky napadol almanach takto: "Keď sa z jednej strany tešíme, že je naša bujará mládež i "vyšších letov" i literárnych prác schopná, nemôžeme nijak odobriť prenáhlený krok, jaký sa pri vydávaní diela tohto stal. Zábavník venovaný je "drahocenným otcom národa". Či to nenie satira venovať "Otcom národa" takéto .sprosté a v barine materializmu zhnité fantázie." Potom mladý Országh ľúbostnú lyriku prestal uverejňovať, odkladal ju. Chcel ju raz vydať pod názvom Kvety srdca, vydanie sa však uskutočnilo až polstoročie po jeho smrti. S kubínskymi národovcami zostal PO vydaní Prviesíeniek v trvalom priateľskom, neskôr aj rodinnom styku. Dňa 15. mája 1876 sa oženil s dcérou Samuela. Nováka Ilonou. Zosobášil ich nevestin otec. Keď v roku 1893 Samuel. Novák oslavoval 50 rokov kňazskej činnosti v Dolnom Kubíne, pozdravil (teraz už Hviezdoslav) tesťa básňou Pozdrav, v ktorej pripomína podiel Samuela. Nováka na svojom národnom prebudení. Životná púť P. O. Hviezdoslava je známa. Dvadsaťročie v Námestove (1879-99) bolo najplodnejšie. Tu vznikla Hájnikova žena, Ežo a Gábor Vlkolínský, biblická epika i mnohé ďalšie diela. Roku 1899 sa Hviezdoslavove! presťahovali z Námestova do Dolného Kublna. V Kubíne sa Hviezdoslav venoval prekladom poézie ruských, poľských, maďarských i nemeckých básnikov. V Kubíne vznikla jeho dráma Herodes "a Herodias a preklady Shakespeara -Hamlet a Sen noci svätojánskej. V Krvavých sonetoch s rozhorčením odmieta vojnu a verí v svet bratstva a lásky. V Kubíne mal Hviezdoslav svoju najbližšiu rodinu. Po smrti Samuela Nováka v r. 1895 prevzal jeho syn -Hviezdoslavov švagor, Pavol farský úrad. Jeho rodina a deti nahradzovali Hviezdoslavovcom skutočnosť, že namali vlastné deti . S farou susedíl 'dom, v ktorom býval kubínsky fyzikus a neskôr okresný lekár Dr. Ladislav Nádaši - Jégé (1866-1940). Priateľstvo týchto troch národovcov trvalo až do ich smrti. Novák a Nádaši boli často prvými čitateľmi, či kritikmi Hviezdoslavových básní. Jégé pomáhal Hviezdoslavovi pri prekladaní Hamleta a ako jeho lekár bol aj pri jeho umieraní a smrti. Oslobodenie národa, vznik Československa, privítal s nadšením. Dcéra Pavla Nováka 11 ona, ktorá učila v susednej škole, s dojatím spomínala na hold učiteľov a žiakov kubínskych škôl básnikovi. Nacvičovali hymny, zhromažďovali sa v triede, ktorá smerovala k domu, kde Országhovci bývali, a poslali moj-u -matku, aby ho vyviedla na verandu jeho domu. Netušiaci básnik sa započúval do slov hymny znejúcej zo školy, z ktorej dvadsať rokov počúval len maďarské piesne. Opakoval si slová, napokon utrel slzy a dojatý povedal: "Dieťa, môj e, splnilo sa mi, po čom som celý život túžil. Teraz už môžem pokojne umrieť." Stalo sa tak 8. novembra 1921. Manželstvo Hviezdoslavovcov ostalo bezdetné, ale rodina jeho ženy žila naďalej v Kubíne. Pavol Novák, (1858) s manželkou Oľgou, rod. Kardossová, (1864) vychovali dve dcéry a dvoch synov. Dcéra Oľga (1887) sa vydala do Rumunska. Syn Ivan (1890) bol úradníkom v Budapešti. Dcéra Ilona, (1899), vydatá Hegerová, pôvodným povolaním učiteľka, bola dlhé roky riaditeľkou Literárneho múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne. Syn Pavol (1889) bol právnik. Po prvej svetovej vojne bol primátorom mesta Košice. Po strate Košíc v r. 1938 bol verejným notárom v Dolnom. Kubíne. R. 1944 bol členom Revolučného národného výboru a po potlačení SNP odvlečený do Nemecka. Jeho manželka Mária, rod. Fábryová, bola prvou slovenskou filmovou herečkou. Vo filme Jánošík (1921) hrala Aničku, Jánošíkovu milú. Novákovci mali dvoch synov Ivana (1924), ktorý bol právnikom. S manželkou Emíliou rod. Fábryová má syna Miloša, (1970) . Druhý syn Pavol (1931) je elektrotechnický inžinier, v súčasnosti žije v Dolnom Kubine.

* * * Na mieste tohto domu stála v minulom storočí výrobňa a predajňa sódovej vody. Dom časom tak schátral, že jeho rekonštrukcia už nebola možná. V rokoch 2002-2004 postavili jeho repliku Mgr. Miloš Novák, prapravnuk Samuela Nováka.., s manželkou Žofiou. V novopostavenom objekte zriadili Penzión u Hviezdoslava, ktorý Vám pripraví príjemné chvíle, ktoré strávite v Dolnom Kubíne.